Z tvorby poslucháčov UTV

Elena Lukáčová - Čo mi dáva štúdium na UTV

Priemerná dĺžka života sa vo vyspelých krajinách ustavične zvyšuje a spolu s tým vzrastá aj počet starších ľudí na celkovom počte obyvateľstva.

Európa starne, a preto sa ťažiskovým problémom modernej spoločnosti v blízkej budúcnosti stane zmysluplné strávenie jesene života.

Jednou z možností ako sa „nenudiť“ na dôchodku je študovať na Univerzite tretieho veku pri UK (UTV) v Bratislave. UTV sa snaží aby staroba bola naplnená tým, čo je hodno robiť, nechce byť akousi nahrážkou poznatkov, či inštitúciou vzdelania pre istý vek. Naopak chce slúžiť stretaniu ľudí a kultúr.

Ja navštevujem UTV už ôsmy školský rok, vlastne od jej vzniku. Zišli sme sa v Bratislave z rôznych kútov Slovenska, rôznych národností, rôznych vekových kategórií i rôznych profesií, ale so spoločným odhodlaním  vzdelávať sa, neupadať na duchu a udržať sa v dobrej psychickej kondícii. Čo dala a dáva mne osobne UTV? Veľmi veľa. Vedomosti, poznatky, možnosť udržať sa nad vodou v mojom osamotenom živote, zdvihnutie sebavedomia, že človek ešte nie je odpísaný a potom aj vznik nových pekných priateľstiev. Absolvovala som viacero študijných odborov, ale najviac ma zaujalo štúdium Žurnalistiky a Psychológie, o ktorom sa môžem vyjadrovať len v superlatívoch. Vedomosti a poznatky, ktoré som počas štúdií nadobudla využívam  ako dopisovateľka do novín, či ako učiteľka občianskej náuky.

Moje uznanie a obdiv patria erudovaným odborníkom, ktorí sa nám „žiakom“ skôr narodeným, snažili dať čo najviac, čo sa im aj podarilo. Obdivuhodný je aj prístup týchto vysoko inteligentných ľudí k starším študentom. Ani oni sa netaja, že nás obdivujú pre hlad po vedomostiach.

Tretí vek, tento medzník v našom živote treba chápať pozitívne, nie ako svetlo na konci tunela. Je aj jedinečnou životnou príležitosťou, ako dar osudu a mali by sme k nemu zaujať ambivalentný postoj a uvedomiť si, že ho možno prežiť tvorivo, krásne a zmysluplne.

Nezabúdajme na sentenciu, že: „Vzdelávať ducha je práve tak potrebné, ako živiť telo“. 

Oľga Furdíková - Rada spomínam

Nedávno som si prezerala fotografie z môjho detstva, ktoré vyvolali vo mne veľmi živé spomienky. Dovoľte mi podeliť sa niektorými s Vami.

Žili sme do roku 1942 v Ružinove (časť Bratislavy, pozn.) v domčeku, ktorý ešte stále stojí. Ak som dobre porovnala na mape, je vzdialený vzdušnou čiarou asi 700m od nášho penziónu. Bol v tom priestore posledným domom Bratislavy, za ním bola už len „šutrovka“, plná krovísk a s malým jazierkom. Okolo, kam oči dovideli, boli obilné polia. V diaľke, smerom na Prievoz (vtedy Faribi) vytŕčal z obilia jediný strom a na obzore bolo vidno vežu prievozského kostola. Možno presne tu, kde stojí penzión, za môjho detstva bol majer. Zavše ma rodičia poslali doň po mlieko, maslo a tvaroh.

Moje ďalšie spomienky budú okolo šesťdesiatpäťročné a zasadím ich do obdobia leta a prázdnin. Naším verným kamarátom pri hrách, schovávačkách, stopovačkách a pod. bol náš vlčiak Nero. Dnes viem, že Nero nám, deťom okolo 10 rokov, viac rozumel ako my jemu. Všade nás sprevádzal, obiehal okolo nás s nozdrami pri zemi a s vyplazeným jazykom. Keď sme sa mu schovali, samozrejme nás našiel, od radosti po nás poskákal a oblízal nás, Občas sa mu podarilo vyduriť z krovísk alebo z obilia zajace a vtáky a k našej zábave vyrušiť aj zamilované páriky. Zo svojich sólových výletov nám veľakrát dokotúľal do klbka zvinutého ježka. Vzrušujúcim obdobím bola žatva. Vtedy ešte pole ovládali namiesto dnešných kombajnov kosačky a mláťačky. Chodili sme sa na toto divadlo pozerať. Po žatve sme zbierali klásky, mama chovala sliepky.

Ešte jedno mi uchovala milsordná pamäť, bodaj by nie, veď to je spomienka na prvú detskú lásočku. S Böži sme sa zaľúbili do jedného a toho istého Eda. Boli sme asi 10-ročné sopľandy a Edo bol pre nás nevšedným objektom. Bol o niečo starší, s nikým sa nekamarátil a chodil do školy s husľami. Böži mala z prvej ruky správy o ňom, ich dvory susediili. A ona to využila, Edovi povedala o nás a našich citoch k nemu. Edo sa jej vysmial, my sme ho znenávideli a tak sa skončila naša prvá detská lásočka.

Roky pribúdali aj Ružinovu. Na rozdiel odo mňa však Ružinov omladol, rozrástol sa, je pekným sviežim mestom vo väčšom meste. Rada v ňom znova žijem a spomínam.

Oľga Furdíková - Bola som promovaná

Ak si však myslíte, že sa mám čím chváliť, tak sa mýlite. Takmer všetko som pri tomto akte zbabrala. Najväčšiu obavu som mala z preberania diplomu. Nie je to také jednoduché, lebo pravákova pravá ruka chce byť vždy prvá a pri tomto úkone musí byť  druhá. Doma som si to nacvičovala – ľavou prevezmem diplom a pravou sa zaň promótorovi poďakujem. Ďalej treba na pódiu urobiť dva kroky do stredu, pokloniť sa jeho spektabilite, sedí na najvyššom mieste a pritom sa mu s úsmevom pozrieť do očí. Nasleduje obrat o 180° a úklon obecenstvu na znak vďaky za potlesk.

Čo som nezvládla? Doma som si nenacvičila vystupovanie na pódium po niekoľkých schodíkoch v nových sandáloch. Potkla som sa, síce som nespadla, ale moje aké - také sebavedomie zmizlo. Obliala ma horúčava, veď to videlo množstvo ľudí, najradšej by som bola ušla. Bolo však treba ísť ďalej. „Ľavá ruka, pravá ruka“ sa mi podarila. Dva kroky do stredu tiež. Úklonom som sa poďakovala jeho spektabilite, zodvihla som hlavu, našla jeho tvár a vidím, že sa na mňa usmieva. V tú chvíľu ťarcha zo mňa spadla a v akomsi stave pocitu šťastia, obrátila som sa a bez úklonu obecenstvu (čo mi vytkli moje deti) odkráčala som vraj s blaženým úsmevom na moje miesto. So slzami v očiach, ktoré rada prelievam od šťastia, zaspievala som si Gaudeamus Igitur a išla som do objatí mojich milých.

Ale, prosím, to nebolo všetko. Gratulácie, objatia a o chvíľu som mala náruč plnú kvetov. Dcéra mi chcela pomôcť a pýtala odo mňa taštičku a diplom. Diplomu však nebolo, ani medzi kyticami. Hľadali sme ho v aule na sedadlách, aj po d nimi, nenašiel sa. Na druhý deň po telefonáte som si poň išla na univerzitu, poctivec ho odovzdal. Nuž, moji milí spoluobyvatelia, takýto dramatický priebeh mala moja promócia po troch rokoch štúdia na univerzite tretieho veku.

Oľga Furdíková - Stretla som môj kabát

Stalo sa to tu neďaleko na Prievozskej ulici, chodí na nej málo chodcov a preto už zďaleka sa mi ten kabát videl známy, spomalila som chôdzu a oči som zaostrila naň. Na tom starom človiečikovi bol čudný, ale bol to on, spoznala som ho podľa látky, širokého goliera, aj podľa zapínania opaska, áno, bol voľakedy môj.

Nosila som ho pred 25 – 30 rokmi, keď som mala ešte 178 cm, ale starnutím som sa o niečo scvrkla a vážila som o 15 kg viac ako vážim dnes. Bol to zimný, trojštvrťový, vlnený, károvaný kabát k nohaviciam, na mňa šitý, lebo nemala som a nemám ani teraz konfekčnú postavu.

Na tomto tenkom človiečikovi beznádejne visel až niže kolien, časť od pása dole mu viala okolo bedier ako sukňa, jednu ruku mal zatiahnutú v rukáve a tým pádom nepotreboval rukavice a druhú ruku mal zastrčenú vo vačku, pričom rukáv sa nad vačkom pre svoju dĺžku nazberal. V tomto čase neskorej jesene určite ho hrial, lebo pod podšívkou bol aj vatelín.

Verte mi, bola som rada, že ho vidím. Bolo mi aj do smiechu, aj do plaču od radosti. Cestou sme sa navzájom minuli, potom som sa obrátila a išla som hodný kus ulice za ním. Ako rada by som sa ho dotkla, potreboval by vyčistiť, aspoň vyprášiť a vykefovať, ale aj človiečika, nielen kabát, ale asi potom by sa zase on necítil vo svojej koži.

Ako sa dostal môj kabát, ktorý som veľa rokov opatrovala v skrini na tohto starkého? Nuž tak, že keď som sa mala pred vyše dvoma rokmi sťahovať do nášho penziónu, nebola som schopná duševne ani fyzicky sama likvidovať moju domácnosť. Horko-ťažko som si poradila s množstvom kníh, moje najmilšie som si nechala pre seba, väčšinu si vzali deti, zvyšok antikvariáty a pedagogická knižnica. Ale čo s ostatnými vecami? Nebolo iné východisko, musela som poslúchnuť deti, keď mi radili „zober si, čo budeš potrebovať a o ostatné sa nestaraj“. Stalo sa, urobila som tak, ako mi deti odporúčali, opustila som potom byt neobzrúc sa a posledné, čo som si vzala so sebou, boli spomienky. Nikdy som sa detí neopýtala, čo urobili s tým, čo ani ony nepotrebovali. A tak vám neviem povedať, ako sa môj kabát dostal na tohto starého malého človiečika, ale bolo dobre, že ešte existoval a plní svoju funkciu.

Po stretnutí sa s mojím kabátom zavše pristihnem , že by som rada ešte stretla opustené tašky, taštičky, topánky, šály, čiapky, odev a pod. Ktovie, možno mi to náhoda dopraje a ja sa poteším pohľadom na ne a bude mi dobre na duši, ako keby som stretla mojich dobrých známych.

PhDr. Ondrej Grieš - Ako som začal študovať na UTV

Žijem v Domove dôchodcov – Lamač, Na barine 5 – a trávim svoj voľný čas prevažne čítaním literatúry, najmä prózy. V júni 1992 ma stihla mozgová porážka, stratil som tretinu pamäti, nemohol som hovoriť. Ošetrujúca psychiatrička mi odporučila stále čítať. Usiloval som sa o to, ale išlo to pomaly, denne tak tri, štyri strany, ale nahlas. Postupne som sa zlepšoval, postupne sa mi prinavrátila i reč. Po roku som sa naučil už čítať bežne a dosť som zlepšil i svoje vyjadrovanie.

V tomto domove žije i pani docentka Motajová, ktorá mi odporúčala štúdium na Univerzite tretieho veku pri UK. Zapáčil sa mi tento návrh najmä preto, že ma to bude nútiť trvalo sa „trápiť“ so svojou pamäťou. Prihlásil som sa ku štúdiu v školskom roku 1993/94, ktorý som aj absolvoval. Mal som isté ťažkosti s pamäťou. Prednášky som síce vnímal, ale naučené som nedokázal spätne vyjadriť. V prvom ročníku to ako-tak išlo, ale v druhom ročníku, som sa prihlásil na odbor Psychológia, čím sa moje štúdium skomplikovalo. Prednášajúci volili voľný výklad prednášky, používali formu besedy, čo bolo pedagogicky správne, ale ja sám som v tomto smere nestačil. Poddal som sa depresii a pod jej vplyvom som sa rozhodol štúdium na UTV ukončiť. Objektívne som sa pamäťovo nemohol zlepšiť, teda oznámil som svoje rozhodnutie Mgr. Hrapkovej.

Moje rozhodnutie prekvapilo študijný kolektív. Myslím, že pochopili príčinu mojej depresivity i pocit môjho „pološtudentstva“, ale moju kapituláciu neprijali. Najmä iniciatíva pani Veroniky Bezákovej zapôsobila, že v štúdiu Psychológie by som mal pokračovať. Uvedomil som si, že táto forma štúdia mi niečo dáva. Dal som sa presvedčiť a zmenil som svoje rozhodnutie. Úprimne ďakujem celému študentskému kolektívu za jeho dobrý vzťah k mojej osobe, i za úsilie prekonávať moje ťažkosti, za porozumenie i za vnímavé slovo.

Pavlína Harmaniaková - Etnografia a folkloristika

1. Prečo som sa rozhodol (-a) študovať na UTV
2. Prečo odbor etnografia a folkloristika ?

Na obe otázky by bolo možné odpovedať z viacerých hľadísk, v rôznom rozsahu, ale vpodstate by všetky odpovede obsahovali tieto dôvody:

• prevencia proti zhubnému pôsobeniu času na fyzické i psychické danosti vlastnej osobnosti,
• aspoň čiastočná náhrada absencie vysokoškolského vzdelania u tej časti poslucháčov, ktorí z rôznych príčin toto nedosiahli v mladosti,
• rozširovanie vzdelanostného rozhľadu u vysokoškolsky vzdelaných poslucháčov.

Voľba tejto formy štúdia je v podstate potvrdením výroku J. A. Komenského: „Len život činný je naozaj životom“.

A prečo etnografia a folkloristika?

Voľba tohto odboru asi vyviera z našich dispozícií nielen rozumových, ale aj citových. Dosiahnuť hlbšie poznatky o vývoji vlastného národa, o jeho zápase o holú existenciu cez zaobstarávanie obydlí, potravy, odevu, pracovných nástrojov a súbežne s tým postupná tvorba nadstavby - duchovnej sféry vyjadrenej vo zvykoch, obyčajach, piesňach, prísloviach a porekadlách - to všetko je hodné každého úsilia.

Každá jedna prednáška nám približuje nielen určitý okruh faktov danej témy, ale zároveň nám otvára oči, ako na tie javy pozerať.

Vo vysokej odbornosti prednášateľov sú evidentné roky individuálneho študijného úsilia a výskumnej práce v danej oblasti.

I keď my prijímame tieto poznatky sprostredkovane, sú pre nás okrem vzdelávania aj duchovným zážitkom.